Eseje2

Vybrané práce studentů předmětu Světové hudební kultury,
Fakulta humanitních studií UK,
katedra Sociální a kulturní ekologie

prosinec 2006
HUDBA VŠADE NAVÔKOL
Andrea Proková, 1. ročník SKE FHS, 2006

(Moje stretnutie s autentickou hudbou v teréne, na koncerte, na cestách)

Posledný vyše rok bol pre mňa obzvlášť hudobne nabitý a to hlavne hudbou živou, neumelou, vznikajúcou priamo predo mnou, ktorú som predtým poznala len málo. Postupne nazbierané zážitky, skúsenosti a inšpirácie ma priviedli k tomu, že do projektu mládežníckej iniciatívy „Krajina harmónie”, ktorý sme ako neformálna skupina pri príležitosti medzinárodného stretnutia Ecotopia 2006 organizovali v lete v  komunite v Zaježovej, dedinke roztrúsenej po kopcoch Javoria nad Zvolenom, sme zahrnuli aj časť nazvanú „Hudba všade navôkol”. Ecotopia je putovné medzinárodné dvojtýždňové stretnutie ľudí aktívnych v oblasti ochrany životného prostredia a ľudských práv a tento rok bola zameraná na prepojenie umenia a aktivizmu. Projekt „Krajina harmónie” smeroval k objavovaniu krás krajiny všetkými zmyslami a citlivému včleňovaniu ľudských diel do nej, k búraniu bariér medzi domácimi a cezpoľnými, autormi a príjemcami umenia. Keďže šlo o projekt už v základoch interaktívny a multimediálny, hudobná súčasť sa sama ponúkala. Samotnému vykryštalizovaniu projektu do jeho písomnej podoby a jeho skutočnému naplneniu predchádzali rôzne impulzy, ktoré sa prejavili na jeho konečnej podobe. Nedá sa utajiť, že jedným z prvotných impulzov bol aj kurz “Světové hudební kultury”, ktorého som sa zúčastnila už v zimnom semestri 2005. Ďalšie inšpirácie ma prepadli priamo v teréne.

Len náhodou som sa ocitla na tzv. píšťaľkarskej víkendovke v Zaježovej poriadanej Marekom Gondom, junákom, z ktorého bolo cítiť hudbu, tak že ju prenášal na ostatných. Nezúčastnila som sa samotného cvičenia hry na koncovky – špeciálne to píšťaly len s dvoma prostými dierami na koncoch. Po dva krásne mrazivé, no slnečné februárové dni, účastníci neodolali a vyhrávali na píšťalkách vonku – vôkol praskal sneh a žiaľ aj píšťaly, no za ten svieži zvuk to asi všetkým stálo.

Možno som mala šťastie, že som prišla neskoro a niekoľkokrát cvičené „Červené jabĺčko” sa mi nestačilo v prevedení rôznej úrovne zunovať. Sama takmer nepoznamenaná hudobným vzdelaním, ni zručnosťou som bola  o to nadšenejšia z umenia vylúdiť z týchto na pohľad dutých palíc nejakú škálu tónov, melódiu a hlavne prefuk, vracajúci ma do rozprávok Maťka a Kubka medzi ich ovečky a Dunča. Keďže koncovka nemá bočné hmatové otvory, tóny sa vyludzujú len (!) zmenou sily fúkania, prípadne zakrývaním spodného otvoru – napr. vibrato. Až neskôr som sa dočítala, že dobre urobená koncovka vydá prefukovaním 10 až 12 alikvotných tónov.

Hudba sa nezunovala cez deň nikomu a tak sme zažili divokú noc spontánnej hudby a tanca. Päť bong, dve didgeridoo, dózičky s ryžou čoby perkusie či hrnčeky s lyžičkami prenikli rytmom hlboko pod kožu, takže chtiac-nechtiac nôžky podupávali, prsty vyklopkávali a onedlho sme sa až neskutočne závratne mihali vo víre tanca a prachu, nad ktorým sa niesli hlasy dvoch dievčín, tu drsné, tu nežné, tu spievajúce známu pieseň, tu úplne neviazané, hrdelné a divoké, clivé či mrazivé.

Prítmie so sviečkami, prach, ten zvláštny spev akoby vyvierajúci z hĺbok duše, kombinácia nástrojov a súlad zdanlivo nespojiteľného a divoký aj jemný, no úplne uvoľnený tanec – akoby som v ten večer putovala niekoľkými krajinami hudby – pastierskym Slovenskom minulosti, s cigánskymi kočovníkmi až kamsi do Afriky, Indie a s dvojicou pevne spojenou tancom, no bez jediného dotyku prudko máchajúcich rúk, až do Austrálie. Z tohoto víkendu som si odniesla pocit, že autentická, surová hudba v procese tvorby zmôže niekedy oveľa viac ako takmer dokonalé, vyšperkované hudobné produkcie. Človeka priamo stŕha do víru tvorby, do akéhosi srdca hudby, ktoré každý môže v sebe objaviť, a nepoddať sa úlohe poslušného konzumenta odkázaného na počúvanie tvorby iných, tých „Umelcov”.

Ďalšou, veľmi silnou inšpiráciou pre mňa boli drevené hudobné nástroje výtvarného umelca na voľnej nohe Lukáša Gavlovského v Prahe na náučnej ceste okolo Botanickej záhrady v Tróji. Inštalácia sústavy xylofónov, ozvučnice, obrieho zvukovodu a „naslouchadla” lesných zvukov nazvaná „Les plný zvuků” odhaľuje svet hudby ukrytý v prírodnom materiále rôznych druhov dreva pre každého okoloidúceho, deti či dospelých.

Tieto nástroje priznávajú aj svojim tvarom verne svoj prírodný pôvod – nie je tu žiadna vyumelkovanosť, prílišná pravidelnosť, takže vynikajúco zapadajú do lesoparku a ponúkajú možnosť objaviť krásu tónov jednak pre tých v hudbe nezbehlých, jednak možnosť vytvorenia akéhosi zmiešaného ad hoc orchestra pre hudobníkov. 

Myšlienkou vytvoriť podobné „lesné” hudobné nástroje, ktoré by ako súčasť projektu „Krajina harmónie” popri expozíciach „find artu” (krás prírody zarámovaných priamo na mieste), land artu a hmatovej výstavy obohacovali cestičky v Zaježovej, sa nechal nadchnúť už zmienený Marek Gonda. Skúsenosť s výrobou hudobných nástrojov už mal, keďže sám vyrába vlastné koncovky a toto bola pre neho akási výzva. Z pôvodných prismelých nápadov vytvoriť píšťalky vyrastajúce priamo zo živých konárov kríkov bazy či šípky nás síce vrátil na späť zem, no dva xylofóny, ktoré vymajstroval spolu s „rasta” Peťom zo Serede z jaseňového dreva sa tešili vďačnému záujmu domácich i hostí. Pri nočnom „koncerte” paličkami na xylofóny, olistenými vetvičkami na ich dočasné plechové kryty, s neumelým spevom a štekaním psa nám – strateným v hustej hmle – behal mráz po chrbte. Aj účastníci Ecotopie počas vernisáže expozícií v prírode prijali výzvu zahrať sa a zahrať si na týchto „čudách”.

No hrou na xylofóny autentická hudba na Ecotopii nekončila. Jedným z večerných programov bolo symbolické pálenie bábky mýtického vtáka Fénixa v noc splnu mesiaca. Do „krídiel” Fénixa ako symbolu znovuzrodenia ľudia ukryli lístočky s neresťami, zážitkami, proste s balvanmi, ktoré ich ťažili. Za svitu mesiaca sa okolo pomaly horiaceho Fénixa pomaly vlnil živý kruh spievajúci s hypnotickou nekonečnosťou:

We are rising up like a Phoenix from the fire,

Brothers and sisters spread your wings and fly higher,

We are rising up, we are rising up…

Všetci akoby spojení nielen rukami, no čímsi hlbším, základnejším, donekonečna sa opakujúcim klesaním a stúpaním v krvi pulzujúcej melódie.

Ďalším z vrcholov večerov bola “súťaž” Ecovision parafrázujúca známu Eurovision, súťaž, kde víťazmi boli všetci a nikto menovite – kde išlo iba to, aby sa každá národnosť či uskupenie národností predstavili nejakou hudobnou formou. Prístupy asi dvanástich skupín boli veľmi rôznorodé – od prvej, arménskej skupiny, ktorá hlasovým aj inštrumentálnym prejavom, hlbokým precítením a hlavne Arturovou vlastnou sólo piesňou nasadila veľmi vysokú latku, cez rozverný Balkan Turboband, zložený z ľudí národností Balkánu a – čuduj sa svete – dvoch Poliakov, prekvapilo nasadenie československej skupiny, ktorá namiesto kvality vsadila na kvantitu – aj piesní aj spevákov, muzikantov a tanečníkov, takže takmer rozbila poctivo pripravené pódium a pôvodne výrazné piesne sa rozplynuli v akoby pijáckom chaose. Niektoré národnosti zvolili detské pesničky – ako írska skupina odpočítavaciu “Ten in the bed” s náležitým pohybovým doprovodom pri veršoch “Roll over, roll over’/So they all rolled over, /And one fell out”, či vo dvoch zastúpená fínska skupina s detskou uspávankou, podobne ako samojediná Japonka Ichi.

Maigo no maigo no konekocyan
anatano outiha doko desuka
namae wo kiitemo wakaranai
outi wo kiitemo wakaranai
nyan nyan nya nya-n 2x

naite bakari iru koneko cyan
i nu no omawari san
komatte simatte
wan wan wa wa-n 2x

(japonská uspávanka prepísaná do latinky)

Nemecká skupina zvolila klasickú melódiu s vlastným, aktuálnym textom namiereným proti atómovej energii. Celkovo to bola to naozaj pestrá zmes tradičných aj vlastných, autorských piesní – no vždy so originálnych interpretáciou.

Ecovision bola len jedným z hudobných vrcholov, no hudobne to žilo na Ecotopii každý deň a noc: od čistých improvizácií rôznych kombinácií hlasov a nástrojov – gitara, klarinet, bubny djembe, šamanský bubon bodhran kedysi ručne vyrobený jedným z účastníkov, veľké plastové sudy čoby bubny, lyžičky a šálky či saxofón – cez nápevy írskych tanečných piesní s píšťalkou aj s pokusom hromadného tanca céilí [‘keIli], až po obrovské „Kolo mlynské” kolo ohňa. To sa tak zapáčilo všetkým, že vydržalo zabávať 100 ľudí asi 20 minút a hlavne sadlo japonskej ohňovej divožienke Ichi, ktorá ho potom spievala s jedinečným prízvukom každý deň pri čakaní v rade na jedlo.

Kolo kolo mlynské,
za štyri rýnske,
kolo sa nám polámalo
a do vody popadalo,
urobilo bác…

Akoby hudby nebolo dosť, zopár ľudí dokonca vymyslelo akúsi hymnu Ecotopie, ktorou nás ráno budili pri pochôdzke okolo stanového tábora – a vstávanie do tónov bolo príjemné.     

ECOTOPIA SONG

We are all Ecotopians
we roam the lands
in our dirty pants
we all live in a community
hairiness and immaturity

Chorus:
Riot
Ecotopia riot
Morning circle on fire
Ecotopia riot
We make a queue for food
or eat in circle
you know what
well I don’t care

I’m just hungry
got no patience
let’s pick a fight
and start a riot 
(úryvok)


Konečne, dlho-očakávaná „Slovak ethnomusic band” – Miro ŽiariSlav Švický + skupina jeho 3 učeníkov Bytosti – prišla na pozvanie na tretí pokus a napriek neveľmi príjemnému vetru a mrholeniu si získala srdcia prítomných. Hoci len časť ľudí slovanského pôvodu rozumela slovám, hudba vtiahla aj ostatných. Neexistovalo tu žiadne ostré rozhranie medzi skupinou a poslucháčmi, tí znalí textov, i tí, ktorí sa im učili za pochodu spievali tiež a nemala som pocit, že by boli odsunutí do vedľajšej úlohy. Hudba to bola väčšinou z vlastnej tvorby Mira Švického, v ktorom môžeme vidieť postavu vskutku všestrannú – pôvodným vzdelaním geológ, ktorý pracoval aj ako majster odborného výcviku, vychovávateľ, kynológ, liečiteľ, neskôr reportér, komentátor a šéfredaktor vo viacerých novinách a časopisoch a v súčasnosti pôsobí ako skladateľ, textár, spevák a multiinštrumentalista, výrobca hudobných nástrojov, učiteľ a vydavateľ. Okrem toho sa po dlhom striedaní bydlísk usadil na odľahlej samote vo Veporských vrchoch, kde chová kozy, kone a slovenské čuvače. Jeho filozofiou je „prírodné duchovno”, ktoré šíri medzi ľudí aj pri svojich vystúpeniach. Inšpiruje sa mýtickými dávnymi vekmi Slovanov, ale aj skutočnými príbehmi z našich dejín. Vo svojich piesňach ospevuje súlad duší, zladenosť bytostí, láskavosť srdca a vyzýva nimi k prežiarenosti našich životov láskou. Napríklad v piesni „Ó, Lada, Lada” oslavoval staroslovanskú bohyňu lásky. Lásku ako životnú duchovnú hodnotu považuje za prirodzenú súčasť duchovna, ktoré oživuje, ochraňuje a rozvíja. Napriek tomu, že šlo o vlastnú tvorbu (ŽiariSlav je autorom 7 autorských CD), bolo v nej cítiť spojenie s koreňmi a hudba vyznievala veľmi ľudovo – aj vďaka rušeniu bariér medzi publikom a interpretmi. Zaujala ma aj spojením slovenských a zahraničných „etno” prvkov – kroje, korýtkové (či žľabčené) husličky, koncovky, fujary a iné píšťaly dopĺňalo bongo a perkusie. 

Ráno po koncerte nás ŽiariSlav zaúčal do výroby koncoviek a huslí – pútavo rozprával, jedna z dievčin jeho družiny prekladala, a on pri tom stružlikal otvory koncoviek. Trpezlivosť s akou takýto výrobca koncoviek čaká na konečný výrobok, kde viac času strávi čakaním a menej robotou, ktorá nakoniec môže vyjsť navnivoč prasknutím dreva pri opracovávaní, ma napĺňali úctou k týmto nástrojom.

Cez leto vyhľadá schnúce, odumreté konáre bazy potrebnej hrúbky a pevnosti, ktoré sú v strede dosť mäkké a teda lepšie na neskoršie spracovanie, – najlepšie na ťažko prístupných miestach s čistým vzduchom a náročnými podmienkami na rast – a čaká do zimy, kým sa miazga úplne vytratí kamsi do koreňov a až vtedy sa vydá na žatvu a je rád, ak ho niekto iný nepredbehol. Okrem bazy sa môžu použiť aj konáre šípky – tá je tiež veľmi zvučná, či javora, jaseňa, liesky, slivky či čerešne. Potom nechá drevo dlho zrieť – schnúť až nastane čas opatrne vyvŕtať dieru nebožiecom alebo ju vypáli žeravým železom, čo však podľa ŽiariSlava môže poškodiť rezonančné vlastnosti dreva, ktoré tak získa vnútri zuhoľnatenú vrstvu. Po očistení vnútra vyreže nožom či plochým dlátom kanálik asi 1cm od okraju píšťaly, až kým nevznikne okienko.

Potom vloží z jednej strany mierne zrezaný kolík tvrdšieho, odolnejšieho, no tiež už dobre vyschnutého dreva (napr. drieňa) a zafixuje ho včelím voskom či ľanovým olejom a nechá zaschnúť. Zvonku koncovky buď nahladko olúpe, jemne vyreže dekoratívne vzory, vyplní prírodným farbivom a napustí ľanovým olejom, alebo – čo sa mi po prekonaní prvotného nezvyku páčilo ešte viac – prizná koncovke v maximálnej miere jej pôvod – kôru len zľahka obrúsi, tak aby sa nedrobila a inak píšťalku nechá odetú v prirodzenom dekóre. Ladenie závisí potom od tvaru kolíka a dĺžky píšťaly. Nuž, skrátka je to krásny nástroj a verím, že už len vyrobiť ho vlastnoručne dodá človeku, ktorý na ňom hrá, k nemu omnoho osobnejší, priamejší vzťah prejavujúci sa aj vo výslednej hre, než keď človek hudobný nástroj len kúpi.

Veru, som vďačná za toľko možností počas tohoto roka a projektu “Krajiny harmónie” objavovať autenticitu v hudbe, či už vo vlastnoručnej výrobe hudobných nástrojov (ktorej znalosť sa predáva priamo, a ako vidno, má aj svojich priaznivcov v našej generácii), v improvizovanej hudobnej produkcii ad hoc kombinácie najrôznejších nástrojov, vo vlastnej sústavnej hudobnej tvorbe vybočujúcej z mainstreamu, či vo vlastnej originálnej interpretácii už zažitých piesní. Objavila som tak cestičku k umeniu, ktorého som dlho bola len poslušným konzumentom – bázeň, ktorú som k hudobnému umeniu ako čomusi nedosiahnuteľnému vždy pociťovala sa uvoľnila natoľko, že som otvorená zapojiť sa do hudobnej “produkcie” kdekoľvek a kedykoľvek je príležitosť, ak ma len ostatní neumlčia :-).

použité zdroje:

http://mesto.sk/prispevky_velke/lucenec/miroziarislavsvick1135335518.phtml

http://www.matica.sk/snn/2006/14/caszme~1.htm

http://www.fmph.uniba.sk/~takac/fujara.html#koncovka